aktualizováno: 31.05.2009 14:15:57
Moje psy‚ moje lásky:-)
Rony |
|
Tak po dlhom presviedčaní sa k nám dostal druhý psík( Očko býva u babky) Je s Piešťanského útulku a je jednoducho úžasní. V útulku to bola taká mala zdochlinka u nás hned ožil. Teraz trošku o ňom: Meno: Rony Vek: 4 mesiace( veterinár nám dal narodky na 18.4.2008) Plemeno: Labrador Bonsaj Pohlavie: pes Najoblúbenejšie jedlo: Všetko varené jedlo(granule sú u nás grc) Najoblúbenejšia hra: aport( akože mu šurgnem po zemi loptičku), preťahovanie Najoblúbenejšia činnosť: hra, plávanie, prechádzky po lese, spanie, oravovanie sliepok a kocúra. Aký je?: celkom poslušný, učenlivý, hravý.........................jedným slovom hyperaktívny Aké povely ovláda?: sadni, lahni, packu(druhú), zostaň, učíme sa k nohe( ide nám to) a plaz sa( ide nám to) Pridávam prípeh ktorý som napísal. Je o tom ako sa k nám dostal( niečo je vymyslené) Pršalo. Ja a mojích päť súrodencov sme sa márne snažili zahriať. Najhoršie na tom bola moja najmenšia sestrička. Sama ešte ani nejedla. Môj brat stále ticho skučal, kde je moja mamička, kde je moja mamička? Nikto s nás nevedel čo s nami bude. Boli sme tam už dva dni a nikto na nás ani nepozrel. Už dva dni sme videli len steny krabice. Boleli nás bruchá od toho ako sme boli hladný. Začal som pomaly jesť ani krabicu. Zrazu sa však všetko zatriaslo. Do vnútra krabice vniklo svetlo. Uvideli sme ľudskú tvár. Zacítili sme ľudský pach. Moja sestrička sa zľakla. Nikdy nemala moc ľudí v láske. Svojím spôsobom sa ich bála.
,,Chúďatká. Čudujem sa im, že ešte žijú. Veď sú taký maličký. Sotva majú päť týždňov. To bude problém v útulku nemáme potrebnú stravu, sú moc malinký.“
Počuli sme hovoriť jedno dievča. Moc sme tomu nerozumeli, ale cítili sme, že sa o nás bojí. Naložili nás do auta( to sme zistili až neskôr, že sa to tak volá) a viezli sme sa preč, do neznáma. Brat( najodvážnejší z nás) nás upokojoval, že dostane konečne jesť. Nato sa sestrička rozplakala. Nevedela ešte sama jesť. Narodila sa ako posledná a to jej robilo dosť veľké problémi. Bola od nás aj oveľa menšia. Zrazu sme zastavili. Cítil som pach veľa, veľa psov. Vyložili nás utekali do jednej s unimobuniek( aj to som sa dozvedel až neskôr, že sa to tak volá). Tam nás aspoň ako tak poprezerali či sme v poriadku. Moc sa im nepáčila moja najmenšia sestrička. Nasypali nás granúl a vrhli sme sa na to. Sestra mala jasné problémi. Kým sme to mi už mali zjedené ona zjedla sotva jednu granulku. Naša ošetrovateľka utekala preč a vátila sa s injekčnou striekačkou a s mliekom. A tak nakŕmili aj našu sestričku. Nám sa chcelo spať, no ešte nás fotili. Bola to fakt sranda, pekne som sedel. Ešte nás pridelovali mená. Ja som dostal meno DaliloJ
O 15km ďalej v teplúčku domova jedno dievča menom Zuzana pozerala svoje e-maily a mala tam aj noviky s útulku Piešťany. Dúfala, že tam budú šteniatka. A čuduj sa svete boli sme tam my. Hneď som jej padol do oka, rovnako ako môj brat, Danilo, lebo sme boli obaja čierny( aká náhodaJ). No a keďže už mala mať psíka Fanta tiež s Piešťan no dali jej ho prečL, rozhodla sa, že aspoň pomôže nám. Našla nás v nedeľu. Išla to povedať svojmu švagrovi a ten povedal no uvidíme. A zas sme pritom uvidímeL. A väčšinou uvidíme znamená nieL. No ale nič to. Snáď nabudúce.
Na druhý deň išla do školy s tým, že MOŽNO keď sa vráti bude mať doma psíka, ale silne pochybovala.
Bolo niečo okolo 9:30 hod. keď vrzli dvere unimobunky. Prišiel na pohľad milo vyzerajúci pán a obzeral si nás. Ostatné šteniatká sa hrali ja som len ležal v kúte. Bolo mi veľmi smutno. Pozeral na mojích bratov a sestry a pohľad mu padol aj na mňa. Môj brat, tiež čierny Danilo tam už nebol. A zrazu kráčal ku mne!!! Ja som stále neveril ani ked si ma zobral na ruky. Snažil som sa byť milým šteniatkom a krútil som chvostíkom. Martin si ma privinul. Odzravil som bratom a šli sme. Ešte nás čakala cesta autom. Keď sme prišli domov ovoňal som sa s ich psíkom. Celkom sme si padli do oka, len Aris sa ma trochu bál. Pre istotu ma dali ešte dali do vnútra a čakali na príchod Zuzky, mojej novej paničky,
Mali sme práve fyziku. My máme na škole mobili zakázané, ale aj tak si všetci vypínali len zvuk. Aj ja som to tak robila, no v ten deň som zabudla vypnúť zvuk na smskách. A práve mi prišla sms.
,, Bielková ty nevieš o tom, že mobili majú byť vypnuté? Okamžite ho vypni!!!“
No ja som neodolala a sms som si prečítala: Máme nového psíka doma!
A ja na plnú hubu.
,, Ja mám nového psíííííííííííííííííka.“
,,Bielková tam to už prekračuje všetky medze! Chceš poznámku? A ináč akú máš rasuJ?
Určite viete aký to je pocit, ke´d niečo máte, no ešte to nemôžete pomojkať. A preto som vôbec nemohla vydržať. Keď už som bola konečne doma utekala som celou cestou hore kopcom. Vpálila som dnu a tam bol..................... malé čierne klbko. Pekne som si ho vymojkala a utekali napísať úlošky aby som mohla byť s ním. Mala som aj hudobnú, no mne sa vôbec nechcelo, no vedela som, že kedyže nejde, mama hneň začne, že to kvôli psovi. Tak som tam išla. Tú hodinu som pretrpela utekala na autobus a šup domov. Keď som prišla náš psík bol už pustení a hral sa s Arisom. Keď ma zbadal utekal za mnou. Ešte nás čakal výber mena. Moja kamoška trepala samé hovadiny ako Štuplík a pod., ale potom dostala super nápad a to Rony. To meno sa mu skvele hodilo a tak sa volá RONY. Dátum narodenia sme s veterinárom stavili na 18.04.2008, teda 1 mesiac aj 8 dní po mojom malom synovcovi. Už čo trošku som sa rozpísala, musím sa krotiť J
|
